Boris Gašpar, jediný syn Tida Jozefa Gašpara a Adolfíny Gašparovej sa narodil 3. októbra 1930 v Bratislave.
Vyrastal v búrlivých časoch druhej svetovej vojny, v Bratislave a v Nitre, kde zároveň aj študoval, až do nástupu sovietskej komunistickej éry.
V roku 1951 bol povolaný do armády, ale vzhľadom na prepojenie ich rodiny s predchádzajúcou slovenskou vládou bol považovaný za politicky nepohodlného. Po nástupe do armády bol nútený pracovať v ostravských uhoľných baniach vo vtedajšom Československu, kde si rýchlo uvedomil, že armáda do ktorej nastúpil, bola armádou nútených prác a že jedinou cestou záchrany je útek. So svojim priateľom Lacom vymysleli šikovný plán a utiekli do okolitých lesov. Celý čas sa vyhýbali obývaným oblastiam, skrývali sa, a živili sa plodmi zeme. To všetko v snahe vyhnúť sa zatknutiu komunistickými úradmi.
Vďaka Borisovým prirodzeným skautským schopnostiam a jeho vynaliezavosti boli schopní prežiť vo voľnej prírode viac než tri mesiace a len veľmi zriedkavo navštívili dedinky, aby si doplnili zásoby jedla.
So všetkou opatrnosťou, po troch mesiacoch na úteku, navštívil Boris aj svoju rodinu v Bratislave. Ale urobil to tajne, aby ani náhodou nikoho neohrozil.
Nakoniec sa rozhodol prejsť do Rakúska, a vo Viedni požiadať o azyl. Opäť, s dobre premysleným plánom a darom prozreteľnosti, preplával studenú rieku Moravu a s nemalými tažkostami sa dostal až na americké veľvyslanectvo vo Viedni.
Boris bol inteligentný mladý muž a tak ho s ľahkosťou prijali na štipendíjne štúdium v Španielsku. Tam zároveň stretol svoju krásnu, budúcu manželku Carmen Pilar Ortensia López Artero. Boris a Carmen spolu študovali na madridskej univerzite a po sobáši sa rozhodli emigrovať do nového sveta. Šťastím pre nás všetkých je, že ako prvú im schválili žiadosť o austrálske vízum. Z Gibraltáru vyplávali v júni roku 1956.
Ich prvá dcéra, ktorej dali meno Carmen, sa narodila práve na anglickej lodi počas cesty do Melbourne, po prekonaní Suezského prieplavu v Červenom mori. V čase ich príchodu do Melbourne bolo veľmi škaredé počasie, a to bolo pre Borisa istým znamením. A tak sa rozhodol zaplatiť lodnému hospodárovi ešte päť libier, aby mohli zostať na palube a cestovať až do Sydney.
Tu ich vítal krásny východ slnka, prístav a mesto… A pri pohľade na to všetko cítili, že toto je to miesto kam patria a kde majú zostať. Nikdy neoľutovali toto rozhodnutie a Sydney sa stalo ich domovom.
Netrvalo dlho a po zabývaní sa v Sydney, toho času ešte iba v prenajatej izbe v Camaray, sa Borisovi a Carmen narodila druhá dcéra, Yasmin. Ich dvaja synovia, Boris mladší a Konštantín sa narodili už “civilizovanejším” spôsobom, v nemocnici.
V polovici päťdesiatych rokov mali prichádzajúci imigranti problém zamestnať sa, no i napriek tomu sa Borisovi podarilo nájsť si prácu, hoci bola podradná, v North Shore Hospital. Boris mal neskutočnú schopnosť zvládnuť akúkoľvek úlohu alebo situáciu, v ktorej sa ocitol. Postupne pracoval na rôznych pozíciách po celom meste, avšak nakoniec sa dopracoval k vedúcej pozícii v malej chemickej továrni, kde mohol naplno využiť svoje vzdelanie a schopnosti. Posledým pracovným miestom bola pre Borisa knižnica Fisher na University of Sydney, ktorú mal nesmierne rád. Tam mohol pracovať a zároveň sa mohol naplno oddávať svojej túžbe po poznávaní, ktorá bola v encyklopédiách.
Borisovou najväčšou vášňou bolo však jeho slovenské dedičstvo. Bol prirodzene spätý so Slovenskou komunitou v Sydney, kde mal možnosť predstaviť a ďalej rozvíjať svoj umelecký talent a lásku k slovenským tradíciám a viere. Jeho umelecké diela hrdo zdobia slovenský kostol v Lidcombe. Sú hmotným symbolom jeho viery a umeleckého ducha, ako aj symbolom útočiska pre slovenskú komunitu. Boris nezištne pracoval na jej zveľadovaní až do svojej smrti, dňa 12.6.2015.
Ivan Hupka